V súčasnosti je čoraz dôležitejšie, aby zriaďované a nezriaďované subjekty úzko spolupracovali. Existujú na to rôzne stratégie – či už ponúkanie zriadeného priestoru na reprízy konkrétnym subjektom alebo kooperácia na spoločnom projekte. Príkladom takejto spolupráce je dielo Lost in translation / Nájdené v preklade, ktoré vzniklo v koprodukcii Štúdia tanca v Banskej Bystrici a nezávislého divadelného zoskupenia Odivo.
Tvorkyne Maja Danadová a Monika Kováčová z Odiva cielene otvárajú témy, ktoré v slovenskom umeleckom prostredí neboli dostatočne alebo vôbec reflektované. Pričom sa čoraz výraznejšie profilujú nielen na mape slovenského divadla, ale aj súčasného tanca. Ich inscenácia Stopy v pamäti poukázala na spolunažívanie s človekom s mentálnym znevýhodnením, tanečné sólo Vnorená, ktoré vytvorili v spolupráci s Líviou MM Balážovou, zas otvorilo tému opatrovania starého človeka. Najnovší titul Lost in translation / Nájdené v preklade uzatvára pomyselnú trilógiu o starostlivosti – tentoraz na tému partnerskej lásky.
Podobne ako v predchádzajúcich dielach je tvorkyniam inšpiráciou osobný príbeh – vzťah Lívie MM Balážovej a Zebastiána Méndeza Marína. Na prvý pohľad banálne pôsobiaca kostra príbehu o zoznámení sa a manželstve Slovenky a Kostaričana vyúsťuje do dvoch obsahových rámcov presahujúcich osobný priestor páru. Prvým je tematizovanie problémov, ktoré musí cudzinec žijúci na Slovensku zažívať – od nekonečných kontrol na letisku cez opakované hlásenie sa na cudzineckej polícii až po neohlásenú návštevu policajtov v deň svadby. Autentické a otvorené výpovede Lívie a Zebastiána zároveň poukazujú na rasizmus zakorenený na Slovensku, čo predstavuje druhú významovú líniu diela.
Lost in translation / Nájdené v preklade zároveň vypovedá aj o starostlivosti v partnerstve. Primárne ju tvorivý tím chápe ako manželstvo, no postupne jej pridávajú aj širšie konotácie – môže rovnako znamenať tanečné partnerstvo či umeleckú spoluprácu. Naznačuje to choreografia plná zdvíhačiek, akrobacie a balansovania na pohyblivých plochách. Zároveň sledujeme aj priame odkazy na predošlé dielo Vnorená, najmä v choreografickom slovníku. Balážová priamo cituje pohybovú sekvenciu z úvodu postavenej na floorworku. Zároveň sa opakuje, hoci v jemne zmenenej podobe, aj tematický rámec starostlivosti o blízku osobu.
Dôležitou je tu aj téma transformácie, expanzie a multikulturality, ktoré charakterizujú estetiku diela a výrazové prostriedky v ňom použité. V úvode sledujeme choreografiu s prvkami parkouru a skateboardingu odhaľujúcu hravosť tanečníčky a tanečníka a zároveň charakterizujúcu ich partnerský vzťah. Nesúrodosť choreografického jazyka patrí k základným charakteristikám inscenácie, pričom ju možno chápať ako autorský princíp poukazujúci na rôznorodosť kultúr. To len zdôrazňuje témy transformácie, expanzie a multikulturalizmu prítomné v diele.
Okrem prvkov, ktoré sa viažu k pouličnej subkultúre, sa v diele objavuje aj citácia z choreografie súboru Ultima Vez, v ktorom obaja protagonisti pôsobili a kde sa zároveň zoznámili. Táto scéna je charakteristická výraznou fyzickosťou a náročným partnerstvom, ktoré sa systematicky objavujú v celom diele. Napríklad v momentoch, keď Lívia hovorí o telefonáte na kostarický konzulát v Bratislave či o vybavovaní dokladov a návštevách cudzineckej polície, tanečné duo predvádza náročné akrobatické prvky a zdvíhačky na pohyblivej doske, ktorá významovo nadväzuje na úvodný skateboard. Do záverečného obrazu predstavujúceho svadbu na Kostarike a na Slovensku sú zakódované prvky latinskoamerických tancov i slovenského folklóru.
Napriek eklektickej povahe pôsobí choreografia homogénne. Pohybový materiál pritom priniesli priamo manželia, čo ešte posilňuje autenticitu diela. Režisérky významovo precizovali tento ponúknutý materiál a spracovali ho prostredníctvom špecifických inscenačných riešení. Napríklad situáciu náročnejších letových kontrol, ktorým ako občan Kostariky podlieha Zebastián, zobrazili ako nekonečný beh do kruhu – okolo mikrofónu, do ktorého unaveným a čoraz frustrovanejším hlasom artikuluje jednotlivé kroky, ktoré musí absolvovať, a zároveň vymenúva, na čo všetko nemôže pri cestovaní zabudnúť.
Napriek tematickej závažnosti vyznieva inscenácia hravo a odľahčene. Aj keď manželia hovoria o vlastných problémoch, neustále je tu prítomný humor, ktorý vyplýva najmä z ich autentického javiskového prejavu či v rovine verbálnej, alebo pohybovej. Reprezentujú samých seba, no zároveň dokážu artikulovať témy s globálnym presahom. S týmto kontrastom pracuje aj hudobný motív – jeho súčasťou je pieseň El Apagón od speváčky Yuri, ktorá je síce o sexuálnom násilí, no vyznieva energicky a optimisticky. Táto pieseň v inscenácii zaznie počas scény svadobnej zábavy. Aj príklad použitej piesne demonštruje názov inscenácie: bez prekladu sme stratení, ale s ním sme opäť nájdení. Lost in translation / Nájdené v preklade je inscenácia, ktorá cez opozitá „stratené“ a „nájdené“ poukazuje na dualitu sveta. Slovo, ktoré má rôzne významy, môže viesť k neporiadku, ale emočné puto a ohľaduplnosť tieto prekážky dokáže prekonať. Je to oslava inakosti, ale aj vzájomného porozumenia. Zároveň tvorivé duo Danadová a Kováčová tak opätovne potvrdzuje schopnosť budovať z osobných príbehov a individuálnych skúseností univerzálnu výpoveď, ktorá oslovuje široké publikum.
Autor: Adam Nagy
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Foto: Marek Jančúch
