threeiscompany & Jaro Viňarský: IHOPEIWILL
Foyer divadla sa pred každým predstavením stáva miestom mnohých príbehov, náhodných stretnutí a small talkov. Avšak tvorcovia a tvorkyne choreografie IHOPEIWILL vstup do divadelnej sály povýšili výstavou, ktorá do bežných konverzácií zasiahla svojou aktuálnosťou. Koncipovaná výstava sprostredkováva výpovede bežných ľudí o ich videní minulosti, súčasnosti a budúcnosti. V prenesenom význame celú výstavu môžeme vnímať ako paralelu s Dickensovými troma duchmi Vianoc, len musím smutne konštatovať, že nie sme v rozprávke. Avšak stále tu je nádej na happy end.
Galéria portrétov slúži ako knižnica spomienok a prianí. Každý z respondentov sprostredkováva nádej do budúcnosti napriek tomu, že súčasnosť vidí veľmi negativisticky – mamonárstvo, ekologická kríza, kríza hodnôt. V ich slovách cítiť trpkosť spoločenského života, a to aj mimo Slovenska. Jednotlivé výpovede deň čo deň vyznievajú negativistickejšie, najmä v kontexte domácej, ale aj zahraničnej spoločenskej situácie. Západná civilizácia a demokratické princípy sa ocitli v kríze a otriasajú sa vo svojich základoch. To všetko v sebe obsahuje aj samotná výstava, ktorá slúži ako akýsi dramaturgický úvod choreografie alebo bulletin.
V priestore výstavy na podlahe ležala biela látka, do ktorej sa tanečnica Soňa Ferienčíková začala postupne zamotávať. Chodí medzi divákmi, vrství na seba látku a zároveň pôsobí ako nemý poslucháč rozhovorov, ktoré možno vyvolal aj obsah výstavy. Pôsobí ako duch, ktorý sa bez prestávky oblieka a zahaľuje do bielej látky cestou do hracieho priestoru. Počas usádzania sa premietajú ďalšie rozhovory s respondentami. Text z panelov sa pretransformoval do videa, už to nie je anonym, ale ponúka nám vhľad do jeho vnímania sveta, čo odzrkadľuje jeho mimika alebo rečová intonácia. Zhmotňuje sa obsah do nového média, čím odkaz prešiel vizuálnou zmenou. To, čo hore vo foyeri bolo prítomné ako meno, portrét a písané slovo, sa zmenilo na prítomného človeka.
Transformácia sa stáva najdôležitejším princípom choreografie. Ferienčíková pôsobí ako pavúk. Počas toho, ako na seba nabaľovala jednotlivé vrstvy látky, v symbolickom slova zmysle pohlcovala príbehy ľudí zobrazených vo výstave, zároveň aj divákov, ktorých rozhovorov sa stala svedkyňou. Pevná biela pružná látka, ktorú používajú vzdušní akrobati, je pavučinou, ktorú absorbuje na to, aby mohla vzniknúť nová, na čo odkazuje aj zmena pohybového princípu. Kým doteraz sa postupnými rotáciami zabaľovala, v jednom bode sa začala matérie zbavovať. Začala sa pohybovať v štvorcovom arénovom priestore. V každom rohu boli prítomné vystužené laná s karabínami. Tieto body sa stali centrálnou osou pohybu a ohraničovali hrací priestor. Tanečnica sa pohybuje medzi nimi, naťahuje látku, zapína ju do karabíny. V tomto bode sa už stala pavúkom, ktorý buduje novú pavučinu, nový domov.
Pružnosť a nepoddajnosť látky spôsobovali prekážku pohybu. Ferienčíková bojuje, často ju to až ťahá späť. Choreografia bola namáhavá a náročná, hoci nebola tanečne technická. Dôležitou sa stala fyzickosť, sila a kondícia. Čím viac budovala svoju pavučinu, tým viac sa do nej sama zamotávala, jednotlivé napnuté vrstvy preliezala. Až vo finále sa zamotala do stredu vzniknutej spleti, z ktorej sa dal čítať obraz domu, v ktorom sa zabývala.
Choreografia bola postupnou transformáciou prítomných textov a umeleckých druhov, ak by sme ju vnímali cez optiku intertextuality. Osobnosť Sone Ferienčíkovej prebrala na seba názory respondentov z výstavy, stala sa médiom, ktoré v predstavení sprostredkúva ich spoločenské postoje a zdieľa ich vo forme pohybu. Frustrácia a námaha, ktorú spoločnosť prežíva, sa objavila v náročnej telesnej aktivite, kde musela zdolávať fyzikálne zákony pružnosti. Jej telo sa stalo centrom transformácie odkazov, zároveň poukázalo na istú nádej, ale aj na náročnosť budovania budúcnosti.
Záver choreografie, kde je tanečnica doslova zamotávaná do svojho „domu“, má metaforický charakter. Predstavuje našu spoločnosť, ktorá sa neustále snaží vytvoriť pevnejší základ, ale zároveň nás vlastné systémy a štruktúry dokážu obmedziť a zväzovať. Otvorený záver však ponúka individuálnu interpretáciu.
Predstavenie sa pohybuje na hranici performancie, fyzického divadla a konceptuálnej tvorby. Divák nie je len pasívnym prijímateľom, ale stáva sa súčasťou dynamického dialógu, ktorý predstavenie iniciuje. Tento dialóg nie je verbálny, ale prebieha v rovine reflexie a vlastných asociácií. Nie je dôležitý výsledok, ale proces, ktorým divák prechádza. Je to vzájomná komunikácia, akási javisková esej, ktorá vyzýva na angažovanosť občianskej spoločnosti, najmä počas tohto komplikovaného a turbulentného obdobia.
Choreografia IHOPEIWILL je autorskou výpoveďou o súčasnom svete. V čase písania tohto textu sa v slovenskom umeleckom kontexte toho stalo veľmi veľa – nekompetentné vedenie Ministerstva kultúry SR, destabilizácia a ochromenie Fondu na podporu umenia, odvolávania riaditeľov a riaditeliek kultúrnych inštitúcií, ktorí a ktoré boli vybraní a vybrané vo verejnom a odbornom výberovom konaní. Samotná tanečnica Soňa Ferienčíková sa stala centrom politickej dehonestácie pre svoju slobodnú tvorbu. V kontexte tohto všetkého choreografia pôsobí ako apelatívny hlas vyzývajúci na zmenu, ktorý zarezonoval – tvorcovia a tvokyne získali aj Divadelné ocenenie sezóny Dosky v kategórii Mimoriadny počin v tanečnom divadle –, a vybrali ju aj na prestížny medzinárodný festival Aerowaves.
Autor: Adam Nagy
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Foto: Vojtěch Brtnický
