Angles Morts: Som iba prízrak. Niečia emotívna spomienka na život
Spolupráca režisérky Veroniky Malgot a tanečnice Libuše Čižmárik Bachratej pretrváva už niekoľko rokov. Už v diele Roľa (Divadlo NUDE) sa spoločne s ďalšími autorkami venovali rôznym perspektívam materstva, vzťahu matky a dcéry. Tieto témy ďalej rozvíjali aj v triptychu Krehkosť, Márnosť a Blaho už vo dvojici, pod hlavičkou divadelného zoskupenia Jedným dychom. Tvorkyne medzi jednotlivými inscenáciami nechávajú tému oddychovať a vracajú sa k nej až po určitej dobe, aby v nich tak dozreli nové skúsenosti a mohol vzniknúť nový tvar schopný ukázať ďalšiu, doposiaľ nespracovanú rovinu.
Zoskupenie Angles Morts sa venuje autorským tanečným a pohybovým inscenáciám, ktoré napriek osobnej výpovedi dokážu prehovoriť aj v širších kontextoch. Ako poslednú prinieslo citlivú minimalistickú performanciu Som iba prízrak. Niečia emotívna spomienka na život, v ktorej tvorkyne vychádzajú z osobných denníkov Lili Dubský. Dielo skúma vzťah dcéry k nebohej matke, ktorá prežíva v jej spomienkach. Tvorivý tím tak otvoril pohľad do duší dvoch ľudí, ktorí sa za života nevedeli dorozumieť a postupne sa odcudzili. V úvode na javisko prichádza Ľuboš Janák ako Lili a Bachratá ako matka, obaja v rovnakom kostýme. Výtvarníčka Eva Jiřikovská pracovala so sukňovým kompletom v zemitých tónoch. Odev obsahuje akúsi potlač, ktorá pripomína vlny. Jednou z možných interpretácií kostýmu je, že odkazuje na jednotlivé vrstvy pamäte, keďže farebná sýtosť kostýmov postupne bledne.
Malgot v performancii pracuje s fyzickou a duchovnou rovinou, pričom Lili je reprezentantkou prvého a matka druhého. Tá je prítomná skoro počas celého diela ako spomienka, pamäťová stopa sprevádzajúca každý krok Lilinej životnej cesty. Ich nevyriešený, nedefinovaný vzťah je bremenom, ktoré zaťažuje každú situáciu. Na zobrazenie tejto dynamiky je použitá drevená doska, ktorá v rôznych momentoch vytvára nepreniknuteľnú hranicu – napríklad keď sa Janák snaží priblížiť k Bachratej, no doska ju pritláča k zemi. Zároveň sa doska stáva miestom matkiných emócií. Ako jediná rekvizita vytvára ostrov zhmotnenej spomienky, akýsi portál, z ktorého sa vracia medzi živých.
Dôležitou témou diela je sebaprijatie a sebaláska. Lili si celý čas vyčíta, že sklamala matku, podlieha ničivej spomienke a zabúda na seba, no hlavným motívom je „terapeutická“ cesta k vlastnému ja. Objavuje sa v totožnom kostýme ako matka, čím naznačuje ich zväzok aj ťarchu napĺňania očakávaní a predstáv, ktoré sú na ňu kladené. Vyzlečenie odevu predstavuje prvý krok k odloženiu vrstvy, ktorá jej bráni v ceste k sebaláske. Zároveň si vyčíta, že kvôli nej si matka nesplnila sny, napríklad cestu do Benátok. Spochybňuje svoju existenciu, ktorá podľa nej môže za úmrtie matky. Všetko vyvrcholí v repetitívnej a pomalej choreografii pripomínajúcej výzvu do bitky – Janák v tomto sóle napína svaly, stavia sa do bojovej pozície robí výpady. Ide o vrcholnú fázu Lilinho boja za seba. Dielo však neukazuje iba traumu; reflektuje aj pozitívne spomienky, napríklad, že s matkou mohla byť sama sebou. Matka jej poskytovala bezpečný domov, ktorý ale narúšala postava otca so sklonmi k násiliu. Táto rovina témy však zostáva nerozpracovaná a objavuje sa iba ako súčasť Janákovho monológu.
Bachratej choreografia sa vyznačuje minimalizmom a skladá sa z bežných činností, ako je napríklad rýchla chôdza symbolizujúca Lilin odchod a vzďaľovanie sa od matky. Na jednej z hlavných tanečných pasáží spolupracovala Bachratá s Maríou del Mar Suaréz. V duete výrazne čerpali z prvkov flamenca, pričom však nejde o tanec ženskej hrdosti. Stretávajú sa tu dva protichodné princípy. Bachratej prácu charakterizuje noblesa – čo zosilňuje červená róba, – jemnosť, až akási krehkosť. Je to diametrálne iný spôsob tanečného prejavu ako v predošlom obraze, kedy v čisto bielom kostýme počas mierneho pohybu bokmi prekladá svoje paže, akoby sa objímala. Postupne sa tento pohyb zrýchľuje, kým nevyústi do hysterického samobičovania, akoby si vyčítala aj svoje zlyhania.
Zásadným prvkom inscenácie je aj performativita rodu. Lili stvárňuje muž, ktorý jej prepožičiava svoje telo, čím inscenácia prináša tému transrodovosti. Janák svoju maskulinitu neskrýva, naopak s ňou cieľavedome pracuje a vystavuje ju, čím vytvára kontrast medzi stereotypným obrazom dievčenskej existencie a maskulínnym telom. Z divadelného aj mimodivadelného hľadiska dielo narúša mýtus o mužskej sile a chladnosti. Odhaľuje slabosť, vnútorný nepokoj a prepája ho s príbehom Lili Dubský. Práve mužské telo dokáže vyzdvihnúť cestu zmierenia a prijatia, čo sa naplno prejaví vo veľmi feminínnej „woke“ choreografii, kde vystupuje jej/jeho skutočné ja. V závere stojí s indiánskym líčením a v ženskom kostýme, pripomínajúc šamanku. Akoby bola na poslednej zastávke pri hľadaní vlastnej identity.
Som iba prízrak. Niečia emotívna spomienka na život je citlivá a krehká inscenácia o ceste sebaprijatia jednotlivca a zároveň o odpustení. Mechanizmy pamäti sú pre ľudstvo až do dnešných dní záhadou, pričom niektoré spomienky môžu mať až charakter živého sna, ktorý nás prenasleduje. Jediný spôsob, ako sa ho môžeme navždy zbaviť je, že sa mu postavíme a on zmizne.
Autor: Adam Nagy
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Foto: Ľuboš Kotlár
