Rozpustiť sa v tanci
Čo pre vás znamená sloboda? Táto otázka stála na počiatku vzniku tanečnej performancie Zenith. Stanislav Dobák a Jamie Lee ju položili svojmu tvorivému tímu po prvýkrát už na prelome rokov 2023 a 2024. V čase, keď Slovensko pociťovalo dopady prvých krokov štvrtej Ficovej vlády a takmer 200-tisíc ľudí podpísalo výzvu na odstúpenie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej.
Máj 2025. Diváčky a diváci vstupujú priamo do centra undergroundovej dystopickej párty. Miestnosť bez okien, rytmická hudba, červené svetlo, zo stropu visí akási imitácia diskogule vytvorená zo starých CD. Stoličky sú rozmiestnené v priestore, medzi nimi tancujú štyri telá – tri ženské (Alexandra Mireková, Kristína Chmelíková, Edita Antalová), jedno mužské (Lukáš Bobalik). Každé je zahľadené do svojho pohybu, divákov si veľmi nevšímajú. Hľadia skôr kamsi nahor, za načahujúcimi sa údmi. Ich odevy neodkazujú k žiadnej konkrétnej dobe či módnemu štýlu, sú skôr bezčasovými patchworkami, v ktorých sa vrstvia rôzne desaťročia – čipkované pančuchy, kárované nohavice, overal, tenisky, sieťovina, fosforeskujúce farebné šmuhy na povrchu tiel. A možno kostýmy naznačujú, aká bude (či už je) naša budúcnosť – všetko sa v nej prelína, opakuje. Ostáva nám len recyklácia ako dôsledok vyčerpania, klimatickej katastrofy a ekonomickej krízy.
Neskôr sa dozvedám, že tvorivý tím túto fiktívnu párty situoval do roku 3000, kedy ľudská rasa už nie je potrebná, pretože nás nahradili stroje a umelá inteligencia, ľudstvo úplne zdevastovalo klímu našej planéty, prišli sme o slobodu, kultúru, umenie a je zakázané stretávať sa. Publikum vraj prišlo na párty, ktorá sa môže udiať len raz za desať rokov, aj to ilegálne. Zenith je tak v prvom rade tancom slobody a za slobodu, spôsobom uvoľnenia sa spod útlaku, prebúdzaním tela, spomínaním na radostný pohyb minulosti.
Spájanie ako cesta k porozumeniu
Performerky a performer v úvodnom obraze tancujú sólo, pohybujú či skôr pohupujú sa na mieste, výrazne pracujú s rukami. Ako keby nanovo objavovali, čo je to pohyb, akým spôsobom telo pretína vzduch. Každá z postáv si hľadá vlastný výraz, skúma (zatiaľ najmä sama v sebe) novú emóciu, ktorú jej tanec prináša. Niekto viac využíva mimiku, niekto sa zatiaľ tvári skôr neutrálne. Hudba občas jemne mení tempo, keď sa na pár sekúnd zastaví, počujeme Bobalikov dych, čo tancu dodáva ľudskú rovinu – netancujú stroje či akési avatary, tancujú živí ľudia. Neskôr všetci spomaľujú a začínajú sa k sebe postupne približovať. Stále však tancujú. Pohyb, ktorý sa dovtedy javil ako intuitívny, vynucovaný rytmom hudby, sa zrazu stáva vedomejším.
Ako prvé sa stretnú Alexandra Mireková s Kristínou Chmelíkovou – dotknú sa prstami, teda čo najmenšou telesnou plochou. Oči majú zavreté, tanec sa takmer zastavuje. Následne sa pripájajú Bobalik a Antalová. Hudba má v tomto momente menej diskotékový a viac filmový či apokalyptickejší charakter. Ruky sú prepletené, kompozícia tiel pripomína slávny Matissov obraz La Danse – Tanec. Možno podobne ako maľované sýtočervené figúry, aj oni prežívajú tanečné emočné oslobodenie. V rozhovore po predstavení tanečnice a tanečník osvetlili, že uvedená scéna bola aj metaforou komunikácie – ľudia, ktorí sa nanovo učia rozprávať, počúvať sa, spracúvať informácie. Spájanie ako cesta k porozumeniu.
Ďalšia časť začína pozvoľným rozpájaním sa. Najprv sa osamostatní Mireková, aby zo spomienok z tohto spojenia začala vytvárať vlastný pohybový materiál. Z toho vybudovala krátku pohybovú sekvenciu, zafixovala ju a začala opakovať. Ostatní sa k nej neskôr pridali – každý s vlastnou tanečnou schémou, avšak spoločne vytvorili komplexný pohybový celok. Ich pohyby sa nekopírovali, ale skôr dopĺňali. Časom pripomínali dobre rozbehnutý a fungujúci mechanizmus, v ktorom sa každé koliesko krúti inak, avšak spoločne sa hýbu vpred.
Telá vykonávali pohyby čoraz intenzívnejšie, s väčšou razanciou, tanečnice a tanečník sa stále viac usmievali, našli vytúžený spoločný dialóg, tanečnú reč, fungujúcu spoločnosť. Kedy sa všetko opäť rozpadne? Netušíme, a preto si párty treba naplno užiť, vybiť frustráciu z toho, čo bolo a čo sa pravdepodobne vráti. V predposlednom obraze si údajne všetci predstavovali, čoho z minulosti by sa chceli zbaviť a vybíjali si to do prudkých pohybov, zbavovali sa všetkých svojich obmedzení. V poslednej scéne dochádza k opätovnému priblíženiu, odľahčeniu, „nachádzame silu skupiny, kedy si dovolíme rozpustiť sa v tanci,“ vysvetľuje Mireková. V tomto momente sa zo stoličiek dvíha aj publikum, aby sa stalo súčasťou katarzného tanečného rituálu.
Tanec ako odpor
Performancia svojím obsahom reaguje na aktuálnu celospoločenskú situáciu. V priebehu jej vzniku sa odkláňala od veľkých tém ako globálny kolaps, politické nepokoje či environmentálny úpadok (hoci sú v pozadí diela témy naďalej prítomné) a viac reagovala na stratu slobody v našej krajine. V rámci tvorivého tímu spoločne diskutovali o tom, čo sa deje v kultúre na Slovensku, či aký bude svet, v ktorom vládna garnitúra vymaže nezávislú kultúru a umenie. Zenith nám má zároveň pripomenúť, že tvorivosť, spojenie a jednota sú potrebné na prežitie a že v najtemnejších časoch nám spoločný odpor a spolupatričnosť môžu priniesť nádej.
Zenith dokáže uvedené posolstvo sprostredkovať diváctvu aj bez poznania anotácie – spôsob, akým sa tanečná skupina hýbe, typom hudby, zvukovými gradáciami prirodzene sugeruje pocit oslobodenia sa v pohybe či uvoľnenie emócií. No keďže v predstavení nedochádza k nejakým zásadným tanečným či charakterovým zvratom, k prekvapivým choreografickým riešeniam či komunikácii s publikom, ostáva vo vzduchu otázka, či potrebujeme párty vo forme ucelenej tanečnej inscenácie, na ktorú sa pozeráme zo stoličiek. Áno, v závere sme vyzvané a vyzvaní zapojiť sa, avšak pozvanie prichádza akosi neskoro. Príliš dlho ste nás nechali čakať v kúte.
Autorka: Michaela Hučko Pašteková
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Foto: Adam Lukáč
