Inkluzívne inštitúcie “už” o päť rokov! A čo dovtedy? Poďme si zatancovať!
Divadelná platforma Schwarzes Loch Europas uviedla v septembri minulého roka premiéru performatívnej prednášky s názvom Utopia is Now!, ktorá sa zaoberala tým, prečo divadlo nie je prístupné pre všetkých a ako by mala vyzerať jeho ideálna podoba. Inscenáciu Slo-mo, ktorej prvé uvedenie sa uskutočnilo pred pár dňami v Telocvični – Rezidenčnom centre pre tanec v bratislavskej Novej Cvernovke, by sme mohli nazvať jej voľným pokračovaním. Má podtitul „investigatívna scénická esej o fyzickom znevýhodnení, tele a divadle“ a od všeobecných úvah o slobode v divadle sa posúva ku konkrétnejšej téme, ktorou je inklúzia ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Scéna je čistá, bez nadbytočných rekvizít, s jednoduchým svietením. Začiatok sa odohráva v šere, publiku sa prihovára pokojný hlas, ktorý nabáda zavrieť oči, uvoľniť sa, položiť si ruky na stehná a pomaly dýchať. „Čo ak však vedľa nás sedí niekto, kto túto inštrukciu nepočul a nezavrel si oči?“ zaznie trochu prekvapivá otázka. „Čo ak by ste počas predstavenia museli mať tmavé okuliare alebo štuple do uší? Čo ak by ste sa chceli postaviť a prejsť? Čo ak tie prázdne miesta patria ľuďom, ktorí sem dnes neprišli, lebo bez asistencie by to nezvládli?“ Tempo reči sa zrýchľuje, hlas sa stáva naliehavejším, do zdanlivo meditatívneho prehovoru vstupujú znepokojivé obrazy. Čo keby sme to boli my, kto neprišiel do divadla pre nejakú fyzickú či mentálnu bariéru? Konečne môžeme otvoriť oči.
Pred obecenstvo sa postaví slabozraký herec Peter Kozák. Spustí monológ o tom, čo ho na prístupe k ľuďom „bytostne serie“ – ako ich delíme na normálnych a nenormálnych, ako hovoríme o znevýhodnených, hendikepovaných, postihnutých, vadných, kriploch... Poukazuje na paradoxy dnešnej spoločnosti a to, že na všetko dnes máme návody, kódexy, jazykové modely, sofistikované procesné riešenia, ale súčasne sú v divadelných sálach schody, absentujú titulky a chytá nás „panická hrôza z toho, čo spravíme, ak o kultúru prejaví záujem niekto postihnutý“. Kozák si nekladie servítku pred ústa, nepoužíva žiaden scitlivujúci jazyk, vyhýba sa pátosu či moralistickému lamentovaniu. Je vtipný a autentický.
Ruka mi ešte nedorástla
V podobnom ironickom duchu sa nesie aj následný rozhovor Kozáka s fiktívnym zástupcom lokálnej kultúrnej inštitúcie Emilom Švihrom, ktorého hrá samotný režisér a autor konceptu inscenácie Slo-mo Mário Drgoňa. Zhovárajú sa o téme inklúzie znevýhodnených osôb; Švihra zapálene opisuje rôzne inštitucionálne procesy, predstavuje plány inklúzie, vysvetľuje, ako ich dramaturgia reflektuje dôležité témy dneška – klimatickú krízu aj feminizmus.
Na Kozákove otázky odpovedá s nadšením, ale vlastne vágne a neurčito – hovorí veľa a nič, presne ako skúsení politici a političky. Počujeme vzletné frázy o potrebe zapájania ľudí so zdravotným znevýhodnením, o nutnosti prispôsobiť divadlá a inštitúcie vyčleňovaným skupinám, ale všetko ostáva v rovine želaní a sľubov, prípadne zámerne ironizovaných osobných skúseností s formami inakosti či diskriminácie. Švihra s plnou vážnosťou spomína, ako mal kedysi zlomenú ruku a teda vie sa vcítiť do človeka, ktorý ju nemá vôbec. Rozumie zraniteľnosti, nakoľko „herci sú veľmi citlivé bytosti“.
Drgoňovi s Kozákom sa počas celého rozhovoru darí udržať správnu mieru suchého humoru, ktorý tne do živého, ale neuráža. Je surovo presným obrazom mnohých diskusií o inklúzii. Zmeny v našej spoločnosti sa dejú „slo-mo“, ako v spomalenom filme, vízie a sľuby sa nikdy nepretnú s realitou. V závere Švihra optimisticky konštatuje, že skutočne inkluzívne inštitúcie vidí u nás tak o päť rokov. „Päť rokov?“ pýta sa Kozák. „A dovtedy čo bude s inklúziou?“ „Poďme si zatancovať,“ odpovie Švihra.
Drgoňa s Kozákom rozohrajú tanečný či skôr pohybový duet. Ani jeden nie je vyštudovaným tanečníkom a ich „tancovanie“ je tak neohrabané, neprofesionálne – zámerne autentické. Nehrajú sa na tých, kým nie sú, i keď v ich „choreografii“ sa objavujú referencie na spoločenský tanec, na tanečnú performanciu. Využívajú najmä ruky, podávajú si ich, dotýkajú sa, miestami ako keby sa pretláčali. Neskôr sa osamostatnia a každý pokračuje vo výrazovo odlišnom „tanečnom“ sóle. Drgoňa viac používa nohy a pracuje s pohybom v priestore, Kozák performuje celým telom.
Strih a nastupuje ďalší obraz. V ňom dostáva slovo paraplavkyňa Dorota Hanuliaková. Vlastný príbeh nám rozpráva prostredníctvom voice-overu, zatiaľ čo priamo pred nami pri tlmenejšom osvetlení predvádza pohybovú performanciu s prvkami odkazujúcimi na plavecký štýl. Opisuje, ako prišla o ruku v jedenástich rokoch pri nehode, aké vtipné situácie jej znevýhodnenie prináša. Raz napríklad mama musela na úrade dokladovať, že „ruka jej ešte nedorástla“. Nemôže hrať na klavíri, ale pri plávaní sa usiluje poraziť samu seba. A chcela by brigádovať v Martinuse.
Výraznú zásluhu na tom, ako nenútene a uvoľnene pohyb účinkujúcich pôsobí, majú choreograf a tanečník Zebastián Méndez Marín a choreografka a tanečnica Soňa Kúdeľová, ktorí s kolektívom pracovali na jeho rezidenciách – jeden v Divadle Štúdio tanca v Banskej Bystrici a druhá v Telocvični.
O čo by si vedel prísť?
Blok dvoch tanečných obrazov strieda žáner podobný inscenácii Utopia is Now!. Drgoňa na javisko umiestni plátno a prezentuje spoločne s Kozákom platformu Schwarzes Loch Europas. Diváci a diváčky počúvajú o doteraz uvedených projektoch (spomínanej Utopii a niekoľko hodín trvajúcej inscenácii RE: Slovenská noc dlhých nožov, ktorá rekonštruovala historickú udalosť v slovenskom parlamente z novembra 1994). Rozprávanie sprevádzajú fotografie z predstavení. Mário Drgoňa v tomto momente už vystupuje sám za seba a približuje terénny výskum k téme inklúzie. Jeho výsledky boli čiastočne prezentované v dialógu Kozáka s Emilom Švihrom, tu sú ukázané aj nejaké konkrétne štatistiky – napríklad, že na Slovensku tvoria ľudia so zdravotným znevýhodnením asi 15 % populácie. Alebo, že v celoeurópskom prieskume 52 % odborníkov z oblasti umenia hodnotilo svoje znalosti o diele umelcov so zdravotným postihnutím ako slabé alebo veľmi slabé. Následne sa na plátne zjaví otázka: Prečo ľudia s hendikepom nie sú tak často súčasťou verejného života?
Na videu vidíme tvár štvrtej účinkujúcej, Pavlíny Csápaiovej Triščovej, ktorá sa narodila bez rúk. V dokrútke jednak reaguje na túto, aj ďalšie položené otázky, zároveň odkrýva časti svojho života – hovorí o skúsenostiach so školami, úradmi, o tom, ako a prečo sa jej podarilo začleniť do spoločnosti, ale rozpráva aj o svojom vzťahu k pohybu. Počas premietania sledujeme okrem videoobrazu tri páry živých nôh, ktoré vytŕčajú na spodku plátna – nebadane sa hýbu, občas dupú, presúvajú sa do rôznych polôh. Dopĺňajú „hovoriacu hlavu“ a vytvárajú k nej vtipný fyzický kontrapunkt. Na pozadí začína hrať pieseň Tequila od skupiny The Champs, ktorá nohy ešte viac roztancuje. Po skončení videa vymení rytmické zvuky žánrovo odlišná sakrálna skladba od Vivaldiho. Plátno je odsunuté na okraj a my sledujeme kolektívnu choreografiu založenú primárne na vzájomnom držaní sa za plecia a pokyvovaní hornej časti tela.
Keď skončí skladba, na chvíľu sa zdá, že sme svedkami finále, avšak predstavenie ešte pokračuje. Znevýhodnení aktéri sa pýtajú Drgoňu, či by si dokázal predstaviť, že by prišiel o nejakú končatinu či zmysel. Mário vajatá, potrebuje predsa nohy na bicyklovanie, aj uši na počúvanie hudby, nevie sa rozhodnúť pre žiadne obmedzenie. „A vy?“ pýtajú sa nás. Nikto neodpovedá. Opäť sa rozozvučí hudba a nasleduje záverečná pohybová sekvencia. Vrcholí sériou kolektívnych pózovaní, ktoré pripomínajú fotoshooting hudobnej skupiny.
S inklúziou domov
Utopia is Now! nás konfrontovala s tým, čo nefunguje, investigatívna scénická esej Slo-mo prechádza od slov k činom a je vo výsledku inkluzívnym predstavením. Telesné znevýhodnenia účinkujúcich však nevyužíva na to, aby prvoplánovo útočila na emócie diváctva alebo aby ukázala, čo všetko dokáže zvládnuť človek bez rúk či so slabým zrakom. Zdanlivé obmedzenia sú prirodzene integrované do predstavenia.
Slo-mo hovorí o inklúzii nenútene, veselo, ale pritom stále apelujúco. Niektoré tanečné scény sú možno zbytočne dlhé, piesne nemusia znieť od začiatku do konca. Po istom čase totiž začne sprvoti prívetivá tanečná neotesanosť pôsobiť ako číslo zo stužkovej. Nadbytočná sa javí aj pasáž o predstavovaní platformy Schwarzes Loch Europas, ktorá pozornosť odvracia trochu iným smerom. Kto má záujem, informácie si dohľadá aj svojpomocne. Inscenácii ale svedčí žánrová rozmanitosť, striedanie naratívnych častí s pohybovými, využívanie zvukových aj obrazových materiálov, prelínanie fikcie s dokumentárnymi svedectvami a autentickými výpoveďami. A vďaka snahe potlačiť patetickosť a dostatočnému priestoru pre láskavý humor odchádzajú diváci a diváčky s témou inklúzie domov. A možno, keď pôjdu nabudúce do divadla, začnú niektoré jeho rozmery vnímať inak a citlivejšie. Posolstvo pravdepodobne nevyprchá s poslednými zvukmi potlesku.
Autorka: Michaela Hučko Pašteková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Foto: Ján Benec
