Úsmev s horkastým dojazdom
Kiosk 18 bol tento rok festivalom sebestačného divadla a tanca a opäť prebiehal na konci júla (24. 7. – 27. 7.) v Žiline a jej okolí. Téma Do It Yourself, či pre súčasnosť príznačná alternácia tohto výroku na Do It Ourselves, sa odzrkadľovala vo všetkých prezentovaných projektoch. Tie so sebou niesli posolstvo, že vzdorovať, premýšľať sám či sama za seba a odmietať prispôsobiť sa „novej norme“, má zmysel a prináša zadosťučinenie. No rovnako bol vo festivalovom programe prítomný element únavy z boja, z kritiky a smútku.
Zdalo sa teda, že performatívna atmosféra na Kiosku 18 sa zväčša niesla na temnejších, ťaživejších vlnách. DIY v našej súčasnosti totiž prestáva byť voľbou, stáva sa potrebou: znovu vychádzať z mála, nemať oporu v čoraz menej fungujúcich štruktúrach. „Antislovenské progresívno-liberálne“ projekty – ako ich aktuálna vládna garnitúra nazýva – je buď možné zaobaľovať do vyprázdnených ideovo pronárodne orientovaných floskúl, alebo čakať na výsledok ruskej rulety s prideľovaním peňazí. Druhou neoficiálnou festivalovou témou bol smútok – individuálny aj skupinový, ktorý však nie je prítomný len v slovenskom ovzduší, dalo by sa hovoriť o celosvetovom smútení. Občas sa zdá, akoby nám pribúdalo len viac problémov bez možnosti vydýchnuť si a oklepať sa z nich. Počas letných mesiacov sa človeku stále intenzívnejšie pripomína klimatická kríza, násobiace sa ozbrojené konflikty, nevraživosť, nedôvera, vzostup neofašizmov – jednoducho život v polykrízach nás vyzýva k neustálej ostražitosti. Vo festivalových predstaveniach rezonovali témy ako strácanie (sa), smrť a umieranie, potreba pamätať si – uchovať a nezabudnúť, či zotrvať s problémami a prekonať ich – pomaly a postupne sa s nimi (na)učiť žiť, alebo spolu sa meniť.
Už klasickým festivalovým miestom je žilinská Nová synagóga, kde sa odohrávajú zväčša tanečné performancie s komplikovanejšou scénografiou či celkovo náročnejšími produkčnými požiadavkami. Uskutočnila sa v nej hneď prvý festivalový večer aj interdisciplinárna performancia Simulakrum presents: XXXIII, ktorá vznikla pod umeleckým a koncepčným vedením mladého slovenského umelca Clauda Johanna Čierneho. Kombinujúc tanec, hovorené slovo, videoprojekciu a živú experimentálnu hudbu sa medzinárodnému umeleckému tímu podarilo vytvoriť vťahujúci kataklizmatický zážitok. Dielo sa zaoberá rozkladom a skúma procesy premien, ktoré sa odohrávajú počas ekologického kolapsu. Počas samotného nalaďovania sa na performanciu sme zažívali priamu konfrontáciu s tanečníkmi*čkami, ktorí*é ležiac zotrvávali v pomalom pohybe. Fyzicky aj intenzívnymi pohľadmi vytvárali pomyselné prekážky na miestach, kde sme s nimi ako publikum boli nutne v strete a priamej nonverbálnej interakcii. Situáciu sprevádzalo sugestívne prítmie a ambientná elektronická hudba. Po tomto pohybovo skromnom, no rezonujúcom úvode nabrala performancia rýchle, pulzujúce tempo. Pohybové výkony, kostýmy, svetelný dizajn, hudba či sprevádzajúca práca s videoprojekciou – všetko bolo majstrovsky zvládnuté. Svetlá oscilovali na gradiente medzi temnými, bielymi a červenými a ovplyvňovali celkové vyznenie performancie. Choreografia pôsobila organicky a meditatívne – pred očami sa nám odohrávalo preskupovanie tiel performerov a performeriek, ktoré sa stávali indivíduami alebo naopak, jedným skupinovým bytím. Meditatívny efekt podčiarkovali posthumánne „socha-kostýmy“ od Moran Sanderovich, ktoré špecificky komunikovali s pohybom. V pozadí šla videoprojekcia 3D renderov, ktorá pomáhala dystopickej atmosfére. Naživo komponovaná hudba Barbory Tomáškovej nás v kombinácii s ostatnými prvkami zobrala na psychedelickú cestu premenou, rozkladom, vytrácaním sa a postupným preskupovaním.
Zotrvajme v myšlienkovom pohybe. Premiestnime sa však z podvečernej Novej synagógy o pol dňa a o pár desiatok kilometrov ďalej. Konkrétne na Nezbudskú Lúčku, kde sa odohrávala veľká časť piatkového programu festivalu – koncerty, performatívne prechádzky, čítanie či tanečné performancie, a to všetko na netradičných miestach a v lone prírody. Tanečná umelkyňa Eva Priečková si na svoje rozprávanie poprekladané tancom a spomínaním I want to keep my grief warm našla krásne miesto pod Starhradom na kompe zakotvenej na Váhu. Táto veľmi úprimná performatívna prednáška sa zaoberala možnými spôsobmi práce so smútkom po náhlej strate blízkej osoby. Autorka odkazovala na Francis Weller – vychádzala z jeho idey, že smútok radšej bude udržiavať v teple, aby sa mohol hýbať, než by sa stal usadeninou jej duše. Priečková privítala publikum na kompe ozdobenej bielou textíliou a vetvičkami kvetov. Vo frontálnom vzťahu k „hľadisku“ sa nám rozprestierala skromná scéna pozostávajúca z DIY oltárika so sviečkou, flipchartu, lavičky s knižkami. Po usadení nás Priečková pozvala zažiť s ňou tanečnú situáciu, ktorá bola parafrázou na prvé momenty nonverbálneho spoznávania sa s jej zosnulým partnerom, tanečným umelcom Jessom. Umelkyňa pustila hudbu a presunula sa na perifériu našich pohľadov – tam začala choreografiu, v ktorej sa nachádzalo veľa odkazov na umelé bedrové kĺby, bolestný pohyb, flirt či snahu vyhnúť sa „male gaze“. Pre niektorých divákov či diváčky mohli byť tieto témy v rámci pohybu ťažko dekódovateľné, no v rámci nasledujúcej skoro štyridsaťpäťminútovej prednášky bolo všetko vysvetlené. Napriek ťaživej téme plynulo performerkino rozprávanie vo veľmi príjemnom, odľahčenom duchu. „Čo je smútok?“ – od tejto otázky sme spoločne vyrazili na fascinujúcu cestu osobnej výpovede o prvom momente straty, vlastných urgenciách, podpory odbornej pomoci, „death dulas“, o útrobách internetovej čiernej diery pochybných informácií, vešticiach, rodinných strastiach, o potrebe závetu či bolesti pohybu. Performancia bola ukončená zapálením modrej sviečky a chvíľkou ticha v spomínaní na Jessa.
V Novej synagóge sa počas piatkového večera odohrala aj performancia Ať je moje ruka rukou – tretí a záverečný diel trilógie Tumor performatívnej skupiny T.I.T.S. Podobne ako prednáška Evy Priečkovej sa dielo tiež zaoberá smrťou, odchádzaním a smútením, no z celkom iného uhla pohľadu. Namiesto toho, čo prichádza „po“, tématizuje to, čo sa odohráva v ľuďoch tesne pred a počas umierania. Performatívna trilógia vznikla na základe osobných skúseností s dobrovoľníckou prácou v hospici, z rozhovorov s klientmi*kami v paliatívnej starostlivosti ako aj s odborníkmi*čkami. Tvorivý tím v Ať je moje ruka rukou kombinuje mnoho žánrov v konceptuálnej smršti súčasnosti – od niečoho, čo pripomína gregoriánsky chorál, cez muzikálový štýl, činoherné rozprávanie, súčasný tanec, nihilistický ateizmus, ezoteriku až po fanatické kresťanstvo s „roztlieskavaním“ veriacich. Práca so svetlami, zvukom, scénografiou ako i tanečné výkony a kostýmy boli prepojené v pôsobivý celok. Viňarský a Kornetová zvládli všetky úlohy, ktoré si v rámci diela stanovili – ich práca s hlasom aj s telom boli na vysoko profesionálnej úrovni. Rovnako ako celá narácia performancie aj oni prechádzali rôznymi fázami a variáciami tanečných žánrov. Avšak osobne musím priznať, že vzhľadom na ťažobu témy, ktorá bola spracovávaná, na mňa pôsobila štruktúra performancie apaticky. Prílišné opakovanie a snaha podať rovnakú informáciu z čo najväčšieho množstva hľadísk spôsobovali zbytočné vrstvenie a veľké množstvo vyvrcholení, ktoré sa týmto spôsobom splošťovali. Nebolo jasné, z akej pozície performer a performerka rozprávajú, kde sa situujú sami, alebo kam ich situuje niekto iný. Zo žánru do žánru sa presúvali prirýchlo a chaoticky, až niekedy rozprávanie o takej citlivej téme, akou je utrpenie, vyznievalo zľahčujúco. Karikatúra dosiahla jeden z vrcholov v momente, kedy sa veršom „Bůh sedí na kavalci, na nás se dívá a nic nedělá“ Jaro Viňarský a Nela H. Kornetová snažili roztlieskať publikum. Rozumiem, že hranica akceptovateľného je pre každého iná. No v konečnom dôsledku pôsobila performancia chaoticky, nezastávala žiadne konkrétne stanovisko, čo však mohlo koreniť aj v odtrhnutí tejto časti od zvyšných dvoch – tie som nezažila. Pravdou i tak zostáva, že som z performancie odchádzala unavená a zronená a pár týždňov po tomto zážitku z neho stále zostávam zmätená.
V rámci sobotňajšieho programu bola veľmi silným momentom performancia Michala Heribana Ja som placebo, ktorá sa odohrávala v priestoroch Považskej galérie. I keď trvanie performancie nepresiahlo ani pol hodiny, myslím, že je na mieste povedať, že meditatívne pôsobiace repetitívne pohyby boli nielen precízne prevedené, ale ponúkali viaceré katarzné momenty. Toto tanečné dielo pozostávalo z troch plánov – videoprojekcie, na ktorej tanečník performuje rovnaké pohyby ako na javisku, dianie na scéne tvorí druhý plán a jeho odraz v zrkadle je tretím plánom odvíjajúcim sa v rohu javiska. Heriban sa vo svojom autorskom sóle zaoberá témou dis/relokácie sústredenia a podvedomým potláčaním vnímania samých seba. Polemizuje o tom, či neopakujeme len istú naučenú množinu pohybov, typov správania sa, názorov, zvykov či emocionálnych reakcií, ktoré už nie sú spontánne a menné, no skôr naprogramované a navyknuté. Počas predstavenia Heriban prechádza zo skoro dokonalej synchronizácie s videoprojekciou do mierneho časového posunu, ktorý končí absolútnou zmenou. Repetícia je namáhavá, opakovať je únavné, vymaniť sa zo zaužívaných vzorcov tiež, no je to možné. Dokážeme tvoriť nové idey, preprogramovať sa a pretvoriť svoje telo a myseľ. Iná cesta je možná a znovu sprítomňovanie si svojej vlastnej sily meniť je oslobodzujúce.
V sále S1 priamo na Stanici Žilina-Záriečie ešte prebehla performancia Katje Dreyer a Petra Šavela – Slovakia, what's the story, mum? Bola akousi zmeskou spomínania na vrstevnatú minulosť komunistických štátov pod sovietskym útlakom a dohľadávaním vlastnej identity. Príbeh, z ktorého Katje Dreyer vychádzala, je autentickou skúsenosťou jej mamy, ktorá v roku 1968 utiekla ako mladá žena z rodného Československa a išla hľadať šťastie do západného Nemecka. Katja Dreyer za pomoci Petra Šavela objavuje svoje stratené prepojenia s krajinou a kultúrou, ktoré sú jej neznáme, a to aj pre nechuť jej matky rozprávať o svojich koreňoch. V rámci silného príbehu, ktorý premosťuje minulosť s prítomnosťou, performerka a performer spolu s publikom znovunachádzajú (už) zabudnuté zákazy minulého režimu. Dielo Slovakia, what's the story, mum? je naplnené cestovaním v čase a priestore, spája viaceré príbehy, ktorých naratívy sa nám zrazu zdajú aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Umeleckému tímu sa to darí za pomoci jednoduchej, no šikovnej scénografie – starého padáka, hravých kostýmov, zvukového a svetelného dizajnu –, ako aj nespochybniteľnej blízkosti medzi hlavnými protagonistami. Jednotlivé etudy, ktoré formujú a prepájajú nelineárne príbehy, tvoria hutný zážitok. Vo svete, kde je pravda ohýbaná v zakrivených zrkadlách a za skutočnú je považovaná „editovaná“ realita podľa vlastnej preferencie, je náročné sa navigovať. Empatia sa otupuje a “liberálny progresivizmus”, teda “slobodný pokrok”, sa stáva urážkou. Túžime teda naozaj po vrátení sa do čias cenzúry, donášania na svojich známych*e a priateľov*ľky, či oprávneného strachu? Je pomerne jednoduché prestať odolávať snahám o cenzúru a vrátiť sa do stavu, aký u nás bol za okupácie a komunizmu – to nám vo svojej performancii pripomínajú Katja Dreyer a Peter Šavel.
Úsmev s horkastým dojazdom, takto by som definovala všetky vyššie spomínané performancie. Boj je stále v ovzduší, avšak únava a začínajúci pesimizmus sú stále citeľnejšie. Zatiaľ sa nevzdávame, trváme a vydržíme i v náročných podmienkach. „Let's Do It Ourselves“ – nie napriek, ale navzdory.
https://biograf.darujme.sk/urobme-si-kiosk-sami/
Autorka: Celestína Minichová
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Foto: Natália Zajačiková (z predstavenia T.I.T.S. performance group: Ať je moje ruka rukou)
