LIGHT WORK [TANEČNO]

[laɪt wɜːk] : urobiť niečo rýchlo a/alebo ľahko

 

Bez ťažkej práce nerastie nič, okrem buriny. 

- Ľudová múdrosť 

 

Koncept: Lukáš Bobalik, Maja Hriešik, Dana Tomečková
Choreografia, tanec: Lukáš Bobalik
Dramaturgia: Maja Hriešik
Výtvarná spolupráca: Dana Tomečková
Pohybová spolupráca: Jaro Viňarský
Hudba: Nikolaj Nikitin
Kostým: Michaela Bednárová / puojd
Svetelný dizajn a hudobná spolupráca: Lukáš Kubičina
Vizuál, grafický dizajn: Alena Koleso
Produkcia, touring: Alexandra Mireková
Producent: T-O-K Tanec/Osobnosť/Kontext
Podpora: Vznik sóla z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Partneri: Telocvičňa – Rezidenčný priestor pre tanec, Bratislavský samosprávny kraj, Rezidenčný program Divadla Štúdio tanca, Stanica Žilina – Záriečie, Nová synagóga 

Reprízu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

Sólo, v ktorom sú súčasne dvaja. Každý za seba sa o niečo usiluje, hľadá vlastné postupy. Predlžuje okamih ľahkosti, odďaľuje padanie. Občas pritlačí na pílu, nevie sa nesnažiť.

Krehká rovnováha v dialógu s tým druhým, s materiálom a fyzikálnymi silami.

Oscilácia snahy budovať, rásť, posúvať vpred a gravitácie, ktorá tlačí jasne – nadol.

Dokedy a ako veľmi sa dá usilovať, keď výsledok nezávisí len od nás?

Vieme vlastné úsilie pustiť z rúk?

A čo sa stane, ak už nič nedržíme?

Chceš, aby sa stalo niečo
a potom
sa takmer nič nestane
Chceš, aby sa už niečo stalo
a aspoň niečo sa stane
Myslíš si, 
že sa niečo stane
a stane sa niečo iné
snažíš sa, 
chceš, 
chceš, 
chceš, 
chceš, 
chceš, 
chceš, 
chceš, 
chceš, 
a potom 
sa to nestane.

 „Jedného dňa som sa postavil na sklenený stôl. Sklo nevykazovalo žiadne známky napätia. Kráčal som však opatrne. Vo svojom strede dokáže uniesť 100 kíl, ale bolo ťažké pustiť váhu dolu. Neustále som sa ju snažil dvíhať hore.“

-Steve Paxton

 

Lukáš Bobalik skúma tému telesnej výkonnosti s dôrazom na jej premenlivosť. Inšpirujú ho príklady fyzična, na ktoré prichádza inak než postupmi súčasného tanca. Zaujíma sa, čo funkčný pohyb ponúka pri procese komponovania choreografie, a súčasne tým skúma techniky samoudržania, spôsoby narábania s energiou, úsilím a prácu s konkrétnou fyzickou skúsenosťou ako východiskom tvorby tanečného materiálu. Privítal by zmenu v dogmatickom ponímaní toho, čím identifikujeme výkon a progres a čo je tanec alebo naopak netanec. Koľko úsilia potrebujeme investovať, aby bol zjavný výsledok?

Dana Tomečková pracuje predovšetkým s objektom a inštaláciou. Vytvára efemérne situácie, ktoré je ťažké zachytiť, ale ľahko pocítiť, vníma priestor a jeho vzťah k telu. Základom jej umeleckej stratégie je fascinácia nestabilnou povahou reality, jej nepolapiteľnosťou, na ktorú reaguje vytrvalosťou a pomalosťou. Zámerne sa vzdáva absolútnej kontroly nad materiálom a nad procesom tvorby diela.

Maja Hriešik preferuje minimalizmus a dôslednú prácu s jednoduchými prvkami. Angažovanosť v živote je pre ňu príznačná, občas až stratí dych. Aspoň v tvorbe sa preto uchyľuje k pomalým dramaturgickým procesom, v ktorých vie dlho prispievať pomaly dozrievajúcimi postrehmi a nápadmi. Často prestupuje z jedného umeleckého odvetvia do druhého, strieda funkcie, uniká, skúša nové hybridné formáty. Hľadá udržateľnosť vlastného snaženia sa.

Nikolaj Nikitin vďaka skúseností s hudobnou improvizáciou rád tvorí v reálnom čase, situačne. Následne sa snaží tento proces preniesť do ustálenej kompozície. Hoci tvorí aj sólovo a doma je najviac v jazze, inšpirujú ho spolupráce s umelcami z iných odvetví a nezvyčajné výzvy. V rámci úsilia „odľahčovať“ hľadal nové spôsoby, ako môže znieť saxofón.  

Michaela Bednárová pri dizajne odevu najprv uvažuje o textíliách, ktoré si rada navrhuje sama a až potom strihá. V definovaní vlastného modelu práce neustále rieši ako súčasne fungovať udržateľne no zároveň nezľaviť kvalitatívne.

Alena Koleso pracuje s rôznymi spôsobmi pozorovania a dokumentovania sveta okolo seba, ako aj jeho odrazu v ľudskej pamäti v podobe spomienok a falošných spomienok. Využíva často médium fotografie, no venuje sa aj grafike a rôznym technikám tlače.

Lukáš Kubičina sa usiluje robiť hudbu a popritom načúva tvorcom a podporuje ich v ich snažení nielen svetelným dizajnom. 

Alexandra Mireková robí všetko pre to, aby dielo vzniklo a aby tvorivosť netrpela kompromismi. Tiež vie veľmi zľahka pripomínať umelcom, že na konci procesu je aj tak divák a že ten by mal porozumieť ich snaženiu. Okrem toho je kedykoľvek pripravená zaskočiť za chýbajúceho tanečníka a snaží sa tvorivo pristúpiť k touringu tak, aby umelecký priemysel naozaj bol o kúsok viac ekologicky udržateľný.