Na premiéru do fitnescentra na Miletičovej, ktoré bolo ešte pred pár rokmi divadlom a tanečnou školou elledanse (a pôvodne bitúnkom), som šla s teniskami na prezutie – podľa inštrukcií na pozvánke. Bola som zvedavá, do akej miery môže tanec poľudštiť industriálnosť priestoru a preraziť pach železa a spotených tiel, ktorým sú presiaknuté všetky telocvične. Priestor „fitka“ nebol zvolený náhodne. Pojmy ako telesnosť, mužskosť, fyzikalita, sila, exhibicionizmus priamo súvisia s témou inscenácie. Tá vychádza z rôznych pohľadov na mužov dneška a problémy, ktoré riešia v modernej spoločnosti, s dôrazom na polemiku v rámci tradičného vnímania kontroverzných tém, akým je napríklad darovanie spermií, osvojenie dieťaťa ľuďmi z komunity LGBT atď.
Autora námetu, libreta a choreografie Michala Heribana, ktorý aktuálne žije a pôsobí v Českej republike, sme mali vďaka projektu možnosť u nás vidieť po dlhom čase. Už počas vysokoškolského štúdia zaujal svojím výnimočným talentom vo viacerých oblastiach – najmä však v sfére výtvarného umenia a súčasného tanca. Jeho rozsiahla kolekcia obrazov, ktorá vznikla počas obdobia pandémie covidu, je originálnym a sugestívnym pohľadom na telo ako pracovný nástroj tanečníka – s koncentráciou na nohy, ktoré majú akoby konečne čas na oddych. Zároveň je poctou náročnej a krátkotrvajúcej tanečnej profesii. V minulosti spolupracoval s Lenkou Vagnerovou a jej Company, kde bol predovšetkým interpretom, ale tiež scénografom niektorých inscenácií. Ako tanečník sa pravidelne objavuje na nemeckej tanečnej scéne, kde spolupracuje s choreografom Michom Pureckerom. V novom divadelno-tanečnom súbore Jedným dychom sa spojil s hercom a tanečníkom Emilom Leegerom a divadelnou režisérkou Veronikou Malgot. Jej tvorba je charakteristická otváraním intímnych tém na pozadí aktuálneho diania v spoločnosti, s akcentovaním vzťahov v rodine a tém materstva, partnerstva, feminizmu atď.
V inscenácií Reproducent sledujeme mikropríbehy troch mužov, popretkávané vstupmi jednej ženy. Ešte skôr ako sa predstavenie začne, privíta v šatni divákov Monika Čertezni so zanietením premotivovanej zamestnankyne fitnescentra. V priestore telocvične trénujú traja muži oblečení v cvičnom oblečení inšpirovanom športovou značkou a zladení do modrej a čiernej farby. Sú zabratí do cvičenia na rôznych posilňovacích strojoch, spolu s nimi cvičia aj dvaja náhodní diváci (komparz), ktorí sa po čase odčlenia. Svetlo, ktoré sa zmenilo z chladného pracovného na javiskové svietenie, je signálom, že sa začína predstavenie.
Interpreti predstavovali tri vyhranené typy mužov – intelektuála (Michal Heriban), športovca (Stanislav Stanek) a outsidera (Michal Noga). Každý z nich vytvoril svojský charakter, vstupovali do diania s osobitým prejavom a postupne sa prezentovali svojským pohybovým monológom. K najpôsobivejším obrazom patrilo sólo Heribana, ktorého imidž pôsobil sofistikovane a tajomne. So znepokojivou presnosťou opakoval tanečné väzby so stupňujúcou dynamikou, akoby vybuchujúce do priestoru. V pohybovej spovedi vyjadril zúfalosť, bezmocnosť, obavy a strach vo svete, ktorý mu pripisuje úlohy otca, vodcu, živiteľa atď.
Postupne všetci traja vstupovali do dialógu (dueta) s tanečnicou Monikou Čertezni, ktorá kládla mužom naliehavé otázky v snahe preniknúť do ich myslenia a konania. V každom obraze prinášala ženský aspekt, iný uhol pohľadu. Akoby poháňaná tikotom biologických hodín sa pokúšala o kontakt so športovcom, ktorého vyhodnotila ako najvhodnejšieho muža pre svoj cieľ stať sa matkou. Športovec odolával jej pozornosti únikom do sveta biznisu, monotónnym, priam hypnotizujúcim pohybom sa pokúšal obliecť si sako a zmeniť svoju identitu. Michal Noga vďaka kombinácii nižšieho vzrastu a zároveň sugestívnosti a sile prejavu prináša na javisko inakosť, špecifickosť. V jednom zo svojich výstupov prezentoval komplikovanosť vzťahu syn-otec v rámci pojmov moc či manipulácia. Jeho pohyb bol zemitý, zároveň prirodzený, performer využíval bezprostrednosť a civilný herecký prejav, verbálne najvýraznejší.
Čertezni pretínala sled mužských výstupov dvomi sólami. V prvom, oblečená v krinolíne, improvizovala pomocou prudkých pohybov a meniacej sa dynamiky, akoby sa pokúšala zadefinovať prahmotu, pohyb embrya v tele matky. Počas toho jej hlas informoval o poznatkoch, faktoch a výskumoch o reprodukcii z historického kontextu, z pohľadu národnostných menšín či rôznych náboženstiev. Pohybová reč tanečnice niesla už tradične svojský a miestami neuchopiteľný rukopis performerky s dlhoročnými javiskovými skúsenosťami. Jej výstupy sa zväčša diali mimo hlavnej scény. Tento priestor naboku niekoľkokrát vhodne využili scénografka Laura Štorcelová aj svetelný dizajnér Juraj Čech. Divák mal možnosť sledovať druhý plán príbehu, niečo, čo sa dialo v inom čase a v inom príbehu. V jednom obraze performerka oblečená v modrom krátkom kožuchu a s okuliarmi na očiach odviazane tancovala na techno hudbu. Obraz pôsobil ako manifest nezávislej nespútanej ženy, ktorá sa v živote vie zaobísť aj bez mužov.
Choreografiu tvorilo niekoľko voľne nadväzujúcich obrazov. Ich atmosféra bola skôr ťaživá, dramatická, miestami depresívna. Príjemný kontrast priniesla scéna v štýle kabaretného tria, v ktorej sa trojica rozdielnych a rozporuplných mužov zjednotila v šarmantnej choreografii ako vystrihnutej zo zlatej éry muzikálov. Muži na záver vytiahli z vreciek retro klik-klak guľky a začali sa s nimi hrať. Scénu vtipne ukončila Čertezni, ktorá im postupne brala hračku, so slovami: „Toto už nebudete potrebovať!“
Na konci sa tvorcovia pokúsili o obraz akéhosi dokonalého cieleného stavu spoločnosti výberom „ideálneho“ prototypu muža. Finálny obraz sa odohráva opäť na scéne naboku a je príznačný motívom laboratória. Žena s námahou prekladá figuríny, v obraze fyzicky ťažkej, mužskej práce akcentuje svoju ženskosť. Aspekt ženskosti a mužskosti umocňuje duálny princíp, prítomný v rámci celej inscenácie. Komentár poukazuje na spoločnosť s jej náboženskými predsudkami a tradíciami, ktoré bránia chápaniu vecí v nových kontextoch a súvislostiach. Je rodina ešte vždy základnou bunkou spoločnosti? Do akej miery je určujúca rola otca v živote muža? Akými zmenami prechádzajú muži a ako sa mení naša cesta k rodičovstvu na biologickej úrovni?
Objavnosť inscenácie Reproducent nevnímam ani tak z pohľadu pohybu a choreografie, ako skôr témy a jej prístupu k nej. Tvorivá trojica Michal Heriban, Veronika Malgot a Marek Godovič sa pokúsila priniesť do tanečnej scény problematiku presahujúcu oblasť anatómie, antropológie aj etiky. Viac vo verbálnej rovine ako v pohybovej reči načrtli otázky nikdy nekončiacej reprodukcie, súvisiace s vedecko-technickým pokrokom a súčasnými výdobytkami medicíny v súvislosti s umelým oplodnením, darcovstvom, novými postojmi muža v rámci spoločnosti atď. V kontroverzných témach autori skôr kládli otázky, ako nachádzali odpovede.
Autorka analýzy: Eva Gajdošová
