Punk Pajama Party dvojice Zebastián Méndez Marín a Lívia Méndez Marín Balážová posúva témy všedného života do aktuálnych kontextov, stiera rozdiely medzi nízkym a vysokým umením, v spojení tanca, hudby, divadla a happeningu. Inscenácie je plná hlasnej hudby, živelného spievania a bizarnej scénografie. Podľa autorov je „spätným pohľadom na kontroverznú a nepochopenú subkultúru Punku“.
Obaja tvorcovia sú výnimoční performeri odchovaní Wimom Vandekeybusom a poetikou jeho skupiny Ultima Vez, odkiaľ preniesli do svojho diela živelnosť, dravosť, spontánnosť a improvizáciu, okorenenú rokenrolom. Okrem toho je tu prítomná aj precíznosť, s ktorou pracovali s tanečníkmi – každý pohyb odrážal špecifickú emóciu, každý tanečník priniesol svoj vlastný príbeh, pretlmočený spevom, hudbou a pohybom s odvahou a úprimnosťou. Premiéra Punk Pajama Party navyše odštartovala novú etapu Divadla Štúdia tanca bez jeho zakladateľky Zuzany Hájkovej a zároveň pripomenula jej dvadsaťpäťročné úsilie, vďaka ktorému vybudovala súbor špičkovej kvality. Od svojho vzniku prešlo divadlo náročnými obdobiami, dodnes existuje vďaka nezlomnosti a istej rebélii jeho vedenia. Tanečníci stáli pred výzvou naučiť sa hrať na hudobný nástroj, spievať, skladať texty k piesňam a prostredníctvom nich sa pokúsiť odhaliť samých seba. Prvá časť inscenácie je viac koncertom či happeningom ako tanečným predstavením. Hrá sa vhľadisku ina javisku, ktoré lemujú diváci. Priestor stupňovitého hľadiska je miestom pre kapelu, pri nástrojoch a pri mikrofóne sa striedajú tanečníci. Javisko je zasa plocha na tancovanie, otvorená aj pre divákov. V kostýmoch dominuje čierna a červená, v duchu inscenácie sa v nich mieša móda ulice aj princípy haute couture. Dominantným scénografickým prvkom je kôň, symbol slobody, sily, nezávislosti.
Tancuje sa len vkrátkych sekvenciách oddeľujúcich jednotlivé hudobné aspevácke výstupy aherecké akcie. Vkaždom obraze dominuje spontánnosť a živelné nasadenie, tanečníci zapájajú do diania aj publikum, hlučnosť a energia narastá, pribúda napätie. S priestorom pre improvizáciu sa stávajú niektoré reakcie prekvapivo nevypočítateľnými, živelnosť prechádza do chaosu, konfrontácia medzi tanečníkmi je na hranici zábavy aagresivity. Každý z tanečníkov má priestor na svoj príbeh, z výstupov je najsilnejším monológ Tibora Trulika, jeho krik, ktorý vyviera z úplného dna duše ako spoveď o vlastnom strachu, desí a ohromuje zároveň. Tanečníci presvedčivo spievajú a hrajú v tom správnom pankáčskom nasadení, avšak ich snaha o hlasitosť a intenzitu prejavu je miestami až príliš urputná.
V druhej časti dominuje tanec, pohyb, telesnosť, partnerská práca. Tanec naberá na tempe a dynamike, ich prejav je nástojčivý, stupňujúci sa – tancujú až do úplného vyčerpania. Pokiaľ na začiatku prezentujú svoju odlišnosť, vychádzajúcu z národností tanečníkov, javiskových skúseností, mentality, fyziognómie, v druhej sa stmeľujú prostredníctvom spoločnej dynamiky a rytmu. Choreografia využíva vo veľkej miere civilný pohyb, gestá – v extatických výbuchoch spontánnej zábavy, v kontraste s mäkkým, plynulým pohybom kontaktných duetových partov v prvej časti. V druhej časti vychádza choreografia z postupnej gradácie pohybu, opakovania tanečných motívov, zmeny členenia priestoru a rôzneho smerovania variácií. V prvej časti v prejave dominujú emócie, spev a zvuky, v druhej nechávajú tanečníci rozprávať telo v pohybe, ktorý sa stupňuje až na hranici jeho možností. Počas pauzy navyše ponúkajú tvorcovia divákom „punkcraftové“ tvorivé dielne, vychádzajúce z DIY (do it yourself) prístupu. Spoločným menovateľom obrazov je rebelantstvo, boj za prirodzenosť, slobodu.
Inscenácie Punk Pajama Party spojila medzinárodný tím tvorcov a komorný súbor Divadla Štúdio tanca. Autori nazvali toto dielo „ohlušujúcim rekviem za rebéliu, plné tanca, hudby a snov“. Je to príbeh subkultúry, ktorá existuje v každej dobe na okraji spoločnosti. Tvorivý tím odkazuje: „Žite svoj život v prítomnosti, tu a teraz. Možno bude občas chaotický či zničujúci, no vždy bude skutočný.“ A Lívia Méndez Marín Balážová dodáva: „Najviac pravdivé sa mi zdá to, čo práve prežívam.“
Author of the analysis: Eva Gajdošová
