sk/en
close

J. Vaľo: COMING OUT

Existuje pomerne rozšírený stereotyp, že homosexuál nemá rád futbal, dokonca ani nemôže byť futbalistom. Na základe tohto predsudku a osobnej skúsenosti tanečník Jozef Vaľo v dramaturgickej spolupráci s Jaroslavom Viňarským vytvoril dielo Coming Out. Vaľo je predstaviteľ najmladšej tanečnej generácie, a práve toto dielo môžeme označiť za jeho sólový debut. 

Zámerom diela je poukázať na stereotypné myslenie ľudí, ktoré pretrváva dodnes. Futbal má zrejme zo všetkých športov na svete najväčšiu základňu fanúšikov. Zároveň ide aj o najhomofóbnejšie prostredie. V spoločnosti, a najmä v jej pánskej časti, predstavuje miesto oddychu, kam môže muž ujsť od rodiny, záväzkov, práce a kde môže vypustiť nadbytočný testosterón. Preto je nemysliteľné, aby niekto z prítomných bol homosexuálne orientovaný. Zrejme aj preto si počas futbalovej histórie coming outom prešli dokopy iba traja profesionálni hráči.      

Tvorivý tím využil v diele princípy pohybového divadla, performancie, dokumentárneho divadla i drag. Nie vždy sa podarí, aby rôzne princípy fungovali spoločne a aby tvorili kompozične homogénne dielo. V prípade Coming Outu sa práve prvky drag oddelili od celku. Vaľo prichádza na javisko ako femme fatale, oblečený v ženských šatách, pričom spieva známu pieseň francúzskej šansoniérky Edith Piaf Non, je ne regrette rien. Prvé dva verše v preklade znamenajú: „Vôbec nič neľutujem“. Využitie tejto piesne môžeme interpretovať vo vzťahu k dielu ako otvorenú spoveď performera, ktorý si stojí za svojimi rozhodnutiami a nič by na nich nezmenil. Skladba zapadá do interpretácie odpúšťania a vnímania komplexného problému, lenže jej prevedenie pôsobí cudzorodo. Pieseň znie z playbacku a Vaľo iba imituje spev. Myšlienku to nijako neposúva dopredu, nerozvíja, ani neotvára nové témy. Následne Vaľo predvádza bizarnú etudu s bagetou, ktorú drobí po javisku. Aj keď by táto akcia mohla mať potenciál animovania predmetu, a teda prvku bábkového divadla, performer ostal iba pri manifestácii falusu, z ktorého si kde-tu odhryzne či odtrhne.

Akoby táto úvodná sekvencia ani nebola súčasťou celku, ale iba náhodne prilepená. Po úvodnej časti sa Vaľo prezlieka do futbalového dresu za paravánom, na ktorý sa počas toho premietajú autentické videá fanúšikov a ich homofóbne reakcie. Videoprojekcia slúži ako prostriedok dokumentárneho divadla. Zároveň zaznejú aj spovede profesionálnych hráčov, ktorí si prešli coming outom.

„Ahoj, som Jozef. Som homosexuál a hanbím sa za to, že neskutočne zbožňujem futbal.“ Takýmto spôsobom prevrátil Vaľo stereotyp a tento princíp rozvíjal ďalej. Predstavenie je založené aj na interakcii s divákmi, od ktorých sa očakáva aktívna účasť. Na základe zloženia publika tento monológ performer rozvíja do dialógu. Pobehuje od jedného diváka k druhému a čaká, že sa mu tiež predstavia a zdôveria s nejakým tajomstvom. Ak diváci reagujú, tak zvyšujú aj svoju participáciu na diele, čím sa stávajú aktívnou súčasťou a prinášajú ďalšie témy, ktoré sa síce nerozvíjajú ďalej, ale zaznejú a aspoň v malej komunite toho večera rezonujú. Ak reakcie publika nie sú podľa očakávaní, tak performer iba pobehuje medzi divákmi s touto vetou, ktorú stále skracuje, až z nej ostane iba „Ahoj, som Jozef.“ Môžeme to interpretovať ako únavu z neustáleho ospravedlňovania sa.

Tvorivý tím vedome pracuje s očakávaniami fanúšikov, ktoré sú kladené na dobrého futbalistu. Interakcia a diskusia s divákmi funguje aj v tomto smere. Scénografka Michaela Pavelková použila arénovité sedenie, ktoré pripomína štadión. Ako prvé Vaľo rozdelí divákov na dve skupiny, tí ktorí majú radi futbal a všetko čo je s ním spojené, a tí druhí. Následne začne viesť diskusiu s publikom o očakávaniach voči profesionálnym hráčom. Mnohokrát sa stáva, že dostane diametrálne iné odpovede, než na aké má pripravenú choreografickú variáciu, a vtedy sa môže stať, že sa zasekne alebo sa snaží naviesť na „správne“ odpovede. Hoci vo verbálnom prejave ide o dokonale zvládnutú improvizáciu, v pohybovej rovine táto schopnosť absentuje. Viazanosť choreografie tak obmedzuje potenciál diela.

Predstavenie sa odohráva v prázdnom priestore, ktorý je ohraničený futbalovou bránkou a paravánom. Vaľo svoj priestor vymedzí aj lepiacou páskou, ktorou oblepí okraje hracieho priestoru, zároveň tak určí divákom hranicu, ktorú nesmú prekročiť. Týmto vizuálnym riešením vzniká istý diskomfort pre divákov ako náznak toho, aké môže byť obmedzujúce, ak vám stereotyp bráni vo vyjadrení a sebarealizácii, zároveň tým striktne vymedzuje svoj intímny priestor.

Choreografia predstavuje šesť schopností, ktoré podľa tvorcov definujú dobrého futbalistu – behanie, simulovanie, kľučkovanie, mierenie, hlavičkovanie a spievanie hymny. Tieto zdatnosti píše performer aj na bielu lepiacu pásku pred divákov, ktorí ich spomenuli. Kombináciou ich pohybového stvárnenia tvorí rôzne plastické variácie, ktoré plynule na seba nadväzujú. Pracuje s dvojakou kvalitou pohybu, kým uvedené schopnosti sú pevné a ovládané, tak mostíky a prechody medzi nimi sú veľmi voľné a mäkké, prevažne ide o vlnité pohyby. Postupne viac a viac dominuje práve voľnejší pohybový prejav, až kým sa z neho nestratia všetky fragmenty zobrazovania zdatností. Môžeme to vnímať ako metaforický proces poľudštenia športovca. Zároveň je tam prítomný aj akcent objavenia krehkosti a jemnosti muža.

Atmosféra v slovenskej spoločnosti voči LGBTIQ komunite je čoraz vyostrenejšia. Podobne to zrejme vníma podobne aj realizačný tím, keďže na záver zaznie zvuková nahrávka evanjelickej farárky Anny Polckovej, ktorá otvorene háji záujem queer ľudí. Po humorne nastolenej atmosfére to môže vyznievať príliš moralisticky, tento efekt však vychádza aj z dikcie farárky, ktorá nabáda ľudí k tolerancii, láske a vzájomnému rešpektu. Verí tomu, že raz aj tí, ktorí živia len nenávisť, objavia v sebe lásku. 

Coming Out je spoveďou performera, ktorý nechápe nastavenie spoločnosti. Nerozumie tomu, že gay nemôže mať rád šport, a najmä futbal. Vyzýva na toleranciu a otvorenosť, hoci sa tento odkaz asi nikdy nedostane tam, kam by mal smerovať.

Author of the analysis: Adam Nagy